Máj máj máj zelený… alebo ako ma otec nechtiac chcel naučiť „plávať na suchu“ :-p

U nás na východnom Slovensku je zvykom, že na 1. mája sa slobodným, mladým a aj malým dievčatám stavia MÁJ – na rozvetvený konár napr. z brezy sa navešajú farebné „pantliky“ (krepový papier) a to celé sa pripevni na bráničku alebo plot dievčaťa. Väčšinou sa v predvečer 30.4. konajú v meste veľké slávnosti spojené so STAVANÍM MÁJA, hrá miestna dychovka, vystupujú rôzne folkórne súbory z okolitých dedín, proste je to veľká udalosť a vždy sa tam stretnú celé rodiny.

Pamätám si, bolo to ešte v období, kedy som už dhé roky nesedela za volantom a v jedno poobedie sme sa vybrali s mojim otcom na také podujatie. Začínalo to o 16tej a samozrejme my,  ako vždy, sme išli na poslednú chvíľu – je to asi náš „rodinný šport“. Vedeli sme, že tá hlavná udalosť – POSTAVENIE MÁJA – sa deje hneď na začiatku a trvá len pár minút!!! Potom má príhovor primátor mesta a program pokračuje folklórnymi vystúpeniami. Do mesta nebolo ďaleko, niečo vyše 1 kilometra. Vyštartovali sme s otcom AUTOM, aby sme to stíhali.

No samozrejme, čo sa stane, keď idete niekam na poslednú chvíľu??? Odpoveď: Niekto vás zdrží…

Hneď na vedľajšej ulici, otec zbadal na vzdialenej križovatke stáť POLICAJTOV… Odrazu zastal, začal vystupovať z auta a hovorí mi: „Musíš ísť TY!“

Skoro mi vypadli oči z jamôk, že čo zase vymýšľa, ale hneď som si spočítala koľko je dva plus dva. A výsledok bol? – ALKOHOL :-p. Otec je stará ešte komunistická škola a občas si myslí, že stále sa mu „všetko prepečie“ a všetko sa dá vybaviť…Ale vtedy zhodnotil situáciu tak, že si radšej presadne so svojou dcérou a pripraví jej neplánovane „šoky nalačno“. Poviem Vám: „krevi by še mi nedorezal“.

Ani neviem ako som si sadla za volant, dala si pas, asi nastavila sedadlo…nepamätám. Otec celý čas sledoval policajtov, či si všimli našu „presádku“. Mala som obrovskú hrču v krku a  lomcovali mnou všetky možné pocity – od strachu, nervozity až po hnev na otca, že si vypil. Celá som sa triasla a chtiac nechtiac pomocou otcových inštrukcií, púšťala som spojku a pomaly pridávala plyn. Smerovku som pre istotu „nevyhodila“ (tak ako som bola automaticky naučená), aby sme neboli nápadní!!!

Ten úsek asi 300 metrov ku križovatke s policajtmi trval pre mňa celú večnosť, snažila som sa dýchať z hlboka a moje hlboké vnútorné presvedčenie, že: -Za žiadnych okolností sa na nich nepozri a nenaviaž očný kontakt, aby ich nedajbože nenapadlo nás zastaviť?!? – Podarilo sa!!! Nenapadlo ich…

Otec hneď potom mudroval: „Aaa to bola len bežná hliadka kvôli tomu podujatiu“ a mávol nad tým rukou ako keby sa nič nestalo…

No pre mňa to bol ďalší odstrašujúci a demotivujúci zážitok PREČO NEŠOFÉROVAŤ!!! Nie vždy platí ako počúvam napr. PRI PLÁVANÍ, že najlepšie je, ak Ťa v mladosti niekto hodí do vody a TY sa takto naučíš plávať!?! Hmm u mňa to neplatí, pokúšali sa o to a dodnes neviem dobre plávať.

Vek 18 rokov (dnes už dokonca 17) neznamená, že človek si musí automaticky robiť VODIČSKÝ PREUKAZ, ako to bolo v mojom prípade. Najlepšie je byť na to mentálne a aj fyzicky pripravený, byť s tým stotožnený. Dôležité je vedieť, že hneď po obdržaní vodičáku budem aktívne šoférovať a hlavné je aj mať na čom!!!

Čo si o tom myslíte VY? Budem vďačná za každý Váš postreh, komentár alebo aj zdieľanie.

Vaša šoférka Klaudia