Ako sa mi vymyslením názvu SMELÁ ŠOFÉRKA pre moju facebookovú stránku začali diať veci…

Mojím snom už dlhšie bolo pomáhať ženám, ktoré už svoj vodičský preukaz majú dlhé roky a nejaká nemilá skúsenosť ich odradila od šoférovania na dlhú dobu. 

JA ho mám „len“ 25 rokov a aktívne jazdiť som začala tesne pred otehotnením a synovým narodením pred 7 rokmi. Tieto úžasné a uvoľnené pocity dnešnej Smelej šoférky zažívam len pár rokov. Veď smelou sa nestanete zo dňa na deň. Je to pre mňa RELAX a prežívanie niečoho pre mňa pred mnohými rokmi nepredstaviteľného.

Dostala som sa až do takého štádia, že si to pri jazde tak užívam, že sa usmievam, kývam ľuďom, spievam si, obzerám si stromy, domy, vtáky… jazdím ako autopilot, robím veci automaticky a podvedome, bez obáv a zvýšeného búšenia srdca 💓.

A tak som sa rozhodla zapojiť do Stáninho projektu Podnikanie z pláže a začať si plniť sen o svojom poslaní.

No vytvorením názvu SMELÁ ŠOFÉRKA pre moju facebookovú stránku sa asi proti mne spojil vesmír alebo nejaký Anjel pokušiteľ a začali sa mi diať veci: 

Bol štvrtok 10. marca 8:45 a ja som sa vybrala do 123 km vzdialeného mesta pomôcť kolegom s vypratavaním vyhoreného domu. Nemala som žiadne obavy pred dlhšou cestou, veď som už zvládla šoférovať s partnerom vedľa seba a s malým v sedačke vzadu 3 a pol hodiny vkuse  takmer cez celé Slovensko.

Hlavou mi vírili myšlienky, že môj partner nebol z cesty veľmi nadšený (možno preto, že to bolo jeho auto) a aj moja mama, ktorá už dlhé roky nešoféruje, ma tiež odhovárala, že načo sa tam trepem…

…Asi po 5 km jazdy som vchádzala do dargovského lesa, išla som 90 km rýchlosťou v pomalšom pravom pruhu. Za zákrutou som si odrazu niečo všimla v strede…

Prvý moment:

–Óóó to bude veľký ježko (hrôza pre mňa ako milovníka zvierat), potom bližšie:

–Hmmm asi je to hruda hliny? 

Úniku nebolo ani vpravo ani vľavo do rýchlejšieho pruhu. Tak som cez to „neznáme čudo“ prešla pomedzi kolesá. Čo následovalo neprajem nikomu… následoval silný buchot, trepot pod podvozkom a jeden z nárazov som zacítila aj pod svojím sedadlom…

…bol to OBROVSKÝ KAMEŇ!…

Tak ako sa zjavil, rovnako aj zmizol a dodnes nechápem, skade sa tam nabral. Zišla som na krajnicu a neskôr som sa pohla ku blízkemu odpočívadlu.

Bol to silný emočný zážitok, ktorý na mňa doľahol a spustil nezastaviteľný prúd sĺz. 

Išla som sa prejsť do blízkeho lesa, trošku vymrznúť a prevetrať hlavu. Hneď sa moje citové rozpoloženie zmenilo k lepšiemu 😊

V prednej časti podvozku mi niečo viselo asi 10 cm nad zemou (kryt motora) a pri vychádzaní z odpočívadla na cestu ku rýchlym autám, som len žmúrila oči, aby som nezavadila o vyvýšený okraj cesty…Ufff dopadlo to dobre a aj pri otáčaní na rozbitej ceste pri tankoch v Dargovskom priesmyku.

Po ceste domov som v polovičke zase začala naberať odvahu a byť SMELÁ, keď som sa zabudla a dole kopcom išla už takmer 100-ou… ale ozval sa zdravý rozum a uvedomenie si, že silnejší vztlak vetra môže narobiť pod autom väčšie škody.

Záhadou mi ešte zostáva otázka: Ako je to možné, že keď som zaparkovala pred garážou u našich a prišiel to otec pozrieť – kryt sa už dotýkal zeme. Hmm?

Ja verím v SILU MYŠLIENKY A MODLITBY a ten deň bol jedným z mojich svedectiev, že Anjeli strážni existujú. Ten kameň zoškrabal hrubé železo na podvozku a narazil len pár centimetrov od 2 veľmi dôležitých miest – jedno z nich súviselo s brzdami.

V krátkom čase nasledovali ďalšie 2 nehody pre zmenu na mojom 18 ročnom peugeotiku kombi. Pri jednej mi pri otáčaní pri cintoríne odpadla vpredu ŠPZ-tka

Pri druhej tiež pri otáčaní pre zmenu pri futbalovom ihrisku a rýchlej snahe o útek pred komármi, som ostala visieť prednou časťou na okraji asfaltky. Ani dopredu ani dozadu. Ale na južnom Slovensku žijú dobrí ľudia – 3 ženy a 2 muži mi ručne pomohli dvihnúť predok auta na cestu…

…z tohto zážitku nemám žiadnu foto, lebo „szúnyogok“ boli veľmi neodbitné. Našťastie všetko bolo pojazdné a ja som s malým šťastlivo došla 35 km domov bez akejkoľvek škody!

Človek si potom začne klásť otázky:

Čo sa to deje? Prečo sa mi to deje? Prečo nehody súvisia s prednou časťou? Veď doteraz sa mi nič také nestávalo…

Známy je masér a venuje sa aj energetickým dráham. Jemu sa to dialo zo zadnou časťou auta a nazval to BLOK!

Ale nakoniec som s úsmevom skonštatovala, že keby som bola CHLAP, tak asi tie nabúrania predku, by boli viac bolestivé… avajsss 🤪

S úsmevom a uvoľnením je ŽIVOT a ŠOFÉROVANIE hneď krajšie.